Keby som sa mala spýtať mojich spolužiakov ,či by opakovali tento výmenný pobyt ,bez váhania by povedali áno. Ten jeden krátky týždeň nám všetkým ponúkol čerstvý pohľad na to ako to v skutočnom svete chodí. Všetko sa to začalo jedno veľmi skoré ráno ,kedy sme sa všetci deviati, vrátane našich pani učiteliek, mali stretnúť na stanici a posledný krát sa rozlúčiť s našimi rodičmi (nehovorím ,že to bolo až tak ťažké). Cestovali sme približne 15 hodín ,ale ten čas uplynul skôr ako sme si to uvedomili. Musím povedať ,že aj napriek tomu ,že sme boli siedmi študenti (z toho väčšina z inej triedy) sadli sme si veľmi dobre. Keď sme konečne dorazili do Lipska naše hosťovské rodiny na nás už netrpezlivo čakali. Bez problémov si nás roztriedili a už neostávalo nič iné ako sa vybrať “domov”. Neviem ako ostatní ale moju prvú noc som prežila s obráteným žalúdkom. Nebolo to kvôli rodine ani kvôli clivote ,ale preto lebo som si uvedomila ,že po dobu siedmich dní to budem iba ja a moje anglické komunikačné zručnosti. Náš prvý ”pracovný” deň bol 25. September, nemecká škola v Groitzsch, Wiprecht-Gymnasium , nás všetkých privítala s otvorenou náručou. Ponúkli nám raňajky a keď sme sa všetci najedli nastal rad na poznávacie aktivity. Prešli sme rôznymi úlohami. Po tomto veľkolepom ráne sme sa konečne vrhli na skúšanie. Neviem ani slovami poriadne vyjadriť ako mi to neskutočne chýba (nacvičovanie). Celý týždeň sme makali ako diví a vylepšovali Disney scénky ako sme len mohli. Bolo to o pevnej disciplíne. V ten deň sme ešte absolvovali prehliadku školy a mesta Groitzsch (obidve nás dostali). Škola bola rozhodne iná ako Gymnázium Opatovská, nie len školským systémom ale aj jej učebňami a predmetmi. A mesto bolo prekvapivo veľmi kľudné a tiché. Druhý deň bol intenzívnejší opäť kopec roboty. Všetko išlo ako po masle. Doteraz sa smejem na tom ako sme každý deň ,viac a viac túžili po našej starej dobrej jedálni (nevarili tam zle ,no ale už sa nám cnelo po dobrom rezni z Opatky). Veľkým dňom (okrem vystúpenia) bola návšteva notoricky slávneho Lipska. Deň “oddychu” ,alebo sme si to len mysleli (toľko krokov koľko sme v ten deň zrobili nespravím ani na hodinách telesnej výchovy). Táto mestská turistika bola úžasná, prešli sme MUST-SEE pamiatky a iné zaujímavosti. Určite treba spomenúť aj očakávaný Primark. Štvrtok bol THE DAY ,teda TEN DEŇ. Deň nášho prvého vystúpenia. Predtým sme ešte trochu nacvičovali, aby sme doladili nejaké detaily. Na vystúpenie prišiel každý, naše vynikajúce hosťovské rodiny, učitelia, riaditeľka. Keď odbilo sedem, čiže 19:00 alebo presnejšie 420 minút od poslednej polnoci , naše vystúpenie sa začalo. Nič krajšie som ešte nepočula, ich školský orchester (do ktorého sme sa zapojili aj my) bol ako z rozprávky. Slovákom aj Belgičanom padali sánky. Po každej Disney scénke nasledovala pesnička z daného filmu. Doteraz si niektorí spievame pesničky ako The Bare Nescessities, We Know the Way alebo You've Got a Friend in Me v sprchách, na chodbách alebo tam kde nás nikto nepočuje. Na ďalší deň nás to čakalo znova, no teraz to bolo o niečo jednoduchšie. Veľký deň sme už zdolali a toto bolo pre žiakov ,ktorí sa nemohli prísť pozrieť na “premiéru”. Posledný deň , deň rozlúčenia, bol pomerne únavný, nikomu sa z Nemecka nechcelo odísť no vedeli sme ,že to nie je koniec a čoskoro našich kamarátov uvidíme. A samozrejme nezabudli sme si ešte pred odchodom vymeniť Instagramy. Počas tohto pobytu na nás láskavým/materinským okom dohliadali naše pani učiteľky (neviem, čo by sme bez nich robili). Celý týždeň nám pomáhali so scénkami, pripravovali nás , pomáhali nám odbúravať stres a všetky tie emócie prežívali s nami. Keby nebolo týchto dvoch konkrétnych paní učiteliek určite by sme si to takto neužili.